Stopár
Nádych. Výdych.Nádych. Výdych... Ťažké prijímanie kyslíka, nadúvanie pľúc, sa ozývav tmavej miestnosti. Jediný zdroj svetla vychádza spod dverí. Mihotavésvetlo, zdrojom ktorého je zjavne oheň, osvetľuje bielu, vykachličkovanúmiestnosť. Po stenách sú rozprsknuté kvapôčky krvi, kde-tu je vidno aj krvavýodtlačok ľudskej ruky. Podlaha je jedna veľká kaluž tmavočervenej krvi.A v strede miestnosti vidno sporo odeté mužské telo. Záblesk. Dveresa rozletia. Muž sa pomaly začne preberať a keď zbadá tmavú postavu vodverách, sťa by doňho prúd pustili, vymrští sa do vzduchu... A prásk !Pevne pribité okovy ho stiahnu späť do sýtočervenej tekutiny. Ako muž znovaupadá do bezvedomia, počuje hlasný štekot troch hláv. Hláv pekelného psa.Kerbera.
Ráno vstávaslnko nad veľkomestom rovnako ako každý letný deň. Mesto ešte nie je anispolovice prebudené, no pred starou budovou mäsokombinátu sa hromadia policajnéautá. Zliezajú sa z celého mesta, prebúdzajúc svojimi sirénami ešte stáleospalé budovy. „Polícia objavila miesto, ktoré je pravdepodobným dejiskom sériezáhadných vrážd. Viac informácii vám prinesieme v ďalšom živom vstupepriamo z miesta činu. Odpovedať nám bude hlavný inšpektor...“
- „Štrajf ! kde ste toľko?!“, reve tajomník ministra vnútra.
- „Už som tu, pán tajomník, už som tu! Mal som doma menšieproblémy.“ ukľudňuje naštvaného úradníka hlavný inšpektor. „Tak, čo to tumáme?“
-„Pozrite sa sám.“ odvetí mu dôstojník a začne ho viesťdo útrob mäsokombinátu.
Inšpektor Joáchim Štrajf je vysoký, chudý a značneprešedivený štyridsiatnik. Ako vždy má na sebe šedý baloňák, z ktorého muvytŕčajú staré kárované nohavice a odraté mokasíny. tvár má vráskavú,desaťročia odporných pohľadov sa mu vryli do čela. Dôstojník ho dovedie namiesto činu, no ako náhle uvidí miestnosť plnú krvi, odbehne a inšpektoruž len počuje zvuk napínania a dávenia. Práve mu na čele vznikla tánajväčšia a najhlbšia vráska. Pohľad na miestnosť plnú krvi a kusovľudského tela naháňa hrôzu aj takému starému harcovníkovi, akým Joáchim Štrajfurčite je. Nedáva však najavo žiadne pocity, otočí sa a pomalým krokomvyjde z mäsokombinátu. Ako pomaly kráča k autu, spytuje sa saméhoseba: „Čo to malo byť? Kto mohol vykonať niečo také strašné?!“ Niť myšlienok mupretrhne až tajomník ministra vnútra, ktorý mu skočil do cesty. Inšpektorprecitne, otočí sa chrbtom k úradníkovi , tak, aby ho všetci policajtijasne videli a skríkne: „Na tento prípad uvaľujem informačné embargo. Ktopovie čo i len jednu vec, môže si hľadať nové zamestnanie!“ Potom sa otočíspäť smerom k autu, obíde tajomníka, ktorý naňho pozerá ako na zjav,nasadne do vozidla a ponáhľa sa na stanicu spísať jednoduchý protokol.Vďaka embargu sa nikdy nikto nedozvedel viac o tomto prípade.
Píše sa rok1998, inšpektor, teda už bývalý inšpektor, Joáchim Štrajf, si hovie vo svojomvysedenom kresle, popíja čaj a sleduje derby tohto kola futbalovej ligy. Užje dávno na dôchodku. Keď tu zrazu zazvoní zvonček pri dverách. Starý deduškopomaly príde ku dverám, nazrie cez kukátko a otvorí dvere. Vo dveráchstojí mladý, asi tridsaťročný policajt. Nepredstaví sa, len povie že je komisárz iného mesta a opýta sa starčeka na brutálnu vraždu, ktorá sa podľaspisu odohrala pred dvadsiatimi piatimi rokmi v starom mäsokombináte.Starec ho pozve dnu, usadí ho v obývačke a začne: „Áno, pamätám si naten prípad. Nikdy som nevidel nič brutálnejšie. Som znepokojený, že sa ma na topýtate, ale asi by ste mali vedieť pravdu. Po tom, ako som vyhlásil informačnéembargo som sa pustil do pátrania na vlastnú päsť. Zdalo sa mi divné, že všetcinezvestní boli v minulosti trestaní, alebo aspoň obvineníz brutálnych trestných činov. I stretol som sa s jedným biskupoma ten mi povedal zaujímavú hypotézu, ktorej verím dodnes. Údajne to všetkomá na svedomí Stopár, diablov lovec, ktorý berie duše upísané diablovi dopekla. Zjavne svojím bičom plieska aj vo vašom meste.“ Švác, švác, napodobnímlátenie bičom. A o osemdesiat kilometrov ďalej, v starejtovárni, sa ozýva zavíjanie Kerbera.
